Jednorázovky :) - Lusitania

Lusitania

Pri okne sedela drobná osôbka a sledovala západ slnka. Lusitania bola sestrička v jednej malej nemocnici na vidieku. Všetci ju pre jej milú povahu volali Lusi, čo sa jej náramne hodilo. Celý svoj život zasvätila liečeniu chorých, preto bola dokonalá zdravotná sestra. Práve teraz ju hrial pri srdci pocit, že pomáhala zachrániť jedno čínske dievčatko, ktoré si nešťastne porezalo ruku a takmer vykrvácalo. Ale s jej pomocou sa ju podarilo zachrániť. Lusi videla pohľad číňanky, keď sa prebrala. Bolo v ňom toľko vďaky ... Práve preto sa rozhodla pre povolanie sestričky.
Slnko už úplne zapadlo, tak odtrhla pohľad od okna a ľahla si do postele. V noci sa jej sníval čudný sen, či skôr nočná mora. Pevne dúfala, že sa neuskutoční. T jej nočnej mori jej totiž zomrela pacientka jej zaviním. Zatlačila ju do najzadnejšieho kúta mozgu, kde – ako dúfala- si na ňu nespomenie. Aj sa jej to darilo, lebo bola tak zavalená prácou, že nestíhala ani snívať, čo vo všeobecnosti robila veľmi rada. Kolegine si z nej preto radi strieľali, no ona si z toho nič nerobila. Netrápila sa ani kvôli vydaju. Mala už 32 rokov a okolie ju pomali, ale iste začalo považovať, za starú dievku. To, že sa Lusi ešte nevydala nemalo na svedomí , že je Lusi škaredá, práve naopak. Bola krásna a obzeralo sa za ňou mnoho mužov, no ani jednému nedala šancu. Ona si svoj ľúbostný románik už prežila, no skončil sa smutne. Bolo to asi takto: Raz podvečer Lusi sedela pri jazierku v parku, keď popri nej niekto skočil do vody. Sledovala, kedy sa vynorí, aby zistila kto to je. Čakala, čakala, no nikto sa nevynáral. Zachvátila ju panika. V jazere sa topí človek a vie o tom len ona. Nedbala na slušné spôsoby a skočila za ním. Pozrela sa pod vodu a uvidela, ako sa neznámi zachytila do siete vo vode. Čím viac sa metal, tým viac sa zamotával. Lusi napriek slušnej výchove v duchu nadávala, ako starý námorník. Je to vina rybárov, že tento mladý človek už omdlieva z nedostatku kyslíka. Rýchlo k nemu priplávala, vynorila sa, aby sa nadýchla a znovu sa potopila. Snažila sa čo najrýchlejšie rozmotať sieť, no nešlo to. Iba štúdium zdravotnej sestry jej nedovolilo stratiť hlavu. Po druhý krát sa nadýchla, potopila, pootvorila mu ústa a dala mu do nich svoj vzduch. Zdalo sa, že neznámi sa trochu prebral a znovu sa snažil rozmotať. Lusi ho, ale gestom zastavila, lebo jej to len prekážalo. Jedným pohybom uvoľnila háčik, ktorý držal celú sieť po kope a neznámi bol konečne voľný. Celé to trvalo asi pol minúty, no im sa to zdalo, ako večnosť. Keď sa vynorili, s úľavou hltali vzduch, ako keby to bola najlepšia sladkosť na svete. Neskôr, keď Lusi zahlásila, že sa musí ísť prezliecť, aby neprechladla, George (lebo, tak sa neznámi volal) sa ponúkol, že ju odprevadí, aby neišla sama po meste, ako zmoknuté kura. Našťastie Lusi nebývala ďaleko. Počas prechádzky spolu trkotali, ako starý kamaráti. Keď sa lúčili, bolo im obom smutno, no osud je jeden veľký srandista a tak sa potom náhodou stretli v meste. Potom sa už stretávali pravidelne a celé mestečko nehovorilo o ničom inom, ako o svadbe. A v podstate mali pravdu. Lusi a Gerge boli zasnúbený, až kým sa niečo nestalo. V jeden veľmi upršaný deň sa George vracal z kongesu a mieril priamo za Lusi. Od jej bránky bol vzdialený už len pár metrov, keď v tom ... dostal šmyk a vrazil do stromu. Lusi, ktorá to celé videla sa rozbehla k autu, teraz už len vraku a vytiahla z neho Georga. Zdalo sa, že nič nemá vážnejšie poranené, okrem ... hlavy. Rovno zo spánku mu tiekol pramienok krvi. Pozrel na Lusi a zašepkal: „Ďakujem ti za to dobré, čo ma v živote postretlo. Ľúbim ťa.“ Jeho telo ochablo a on jej zomrel v náručí.
Odvtedy Lusi nezažila žiadnu inú lásku, lebo stále milovala Georga. Ako sa hovorí: Čas lieči rany, ale jazvy zmazať nedokáže. Lusy sa potom naplno vrhla do práce a tak to je doteraz. Roky pomali plynú, Lusi obeleli vlasy, no svojej nemocnice sa vzdať nemieni. Stále s rovnakým oduševnením zachraňuje ľudské životy, stále ju vie dojať vďačný pohľad zachránenej osoby a stále rovnako miluje západy slnka. Aj teraz sa pozerala na tú nádhernú žiarivú guľu a snívala. Snívala o tom, aký by bol jej život, keby nezomrel George. Mala by svoju rodinu, bola by šťastná, ale nemohla by sa tak oddane starať o svojich pacientov. A takto bola tiež šťastná, lebo vedela, že jedného dňa sa z Georgom znovu stretne. Ľahla si na posteľ vyrovnaná a zmierená zo svojim osudom. Tak ju ráno našla sestrička, ktorá sa prišla pozrieť čo sa stalo, že Lusi nenastúpila do raňajšej zmeny. Doteraz sa to nikdy nestalo. Sestričky to nechápali, no mali neblahé tušenie, ktoré sa im potvrdilo. Sestička Lusitania zaspala spánkom, z ktorého sa ľudia na tomto svete neprebúdzajú. Siedmeho mája 1915 bol pohreb na ktorý prišlo takmer 1200 ľudí. Toľko ľudí jej bolo vďačných a zapamätalo si ju ako milú osôbku, ktorá je vždy ochotná pomôcť.